25. február. Poviete si, no a čo vtedy? Nič zvláštne pre vás, nič nové pre nich.
Ale ten najzapamätateľnejší dátum pre mňa a ďalšie tri osoby, čo sú v tom
namočené so mnou. Môžem prihrať ešte jedno kľúčové slovíčko: „Výmenný
pobyt“. V rámci programu celoživotného vzdelávania, podprogramu Leonardo da
Vinci názvom: „Úloha strednej odbornej školy v procese vzdelávania“. No, a je to
jasné všetkým došlo, o čo mi tu vlastne ide. Takže v tento spomínaný dátum sme my, 3 nesmelé žiačky v spoločnosti
jednej úžasnej ženy, našej pani učiteľky Ľuboslavy Prokopčákovej , s kuframi
v rukách a množstvom obáv v duši nastupovali do autobusu, ktorý smeroval do
našej vysnívanej krajiny: Nemecko.... konkrétne sme sa vybrali do pre nás úplne
novučkého mesta: Norinberg.... Možno mnohí povedia, wooow, tak to je iná káva stať sa súčasťou takéhoto
projektu. A musím povedať, že postupom času, po dňoch, keď vám zo sústredenia sa na novú reč, nové tváre a úplne nový režim dňa totálne
preskakuje, si človek povie, že mal teda pekelné šťastie byť tam, vidieť, zažiť,
pochopiť, prehodnotiť... Po príchode, ktorému predchádzala nekonečná 15 hodinová cesta autobusom
sme si trošku oddýchli. Hneď k nám nabehli nové tváre, učitelia z Ludwig
–Erhart-Schule sa išli pretrhnúť, aby nám ukázali všetko zaujímavé, čo sa len v okolí nájde. Prehliadka
Norinbergu, Furthu(kde sídlila škola) a množstvo krásnych mestečiek navôkol.
Okrem všetkých tých historických pamiatok a rôznych iných zaujímavostí, sme
zažili niekoľko fakt podarených vyučovacích hodín, ktoré sa teda dosť líšili od
tých našich slovenských. Moje pocity sa poriadne miešali pred vstupom do velikánskej auly, kde na nás zízalo asi 100 nemeckých študentských tváričiek
s tým, že im povieme niečo múdre o našom Slovensku. Nikto ani len netušil, že
naša prednáška prinesie tak milé ohlasy.....Nasledoval kopec otázok a pozvania
na tie ich tradičné jedlá typu: bavorské klobásky:) A takto sme začínali
nadväzovať prvé kontakty s mladými ľuďmi, žiakmi školy. Dni, úplne prvé dni nabité strachom a nenormálnym smútkom za tými, čo sme
nechali doma, tie, ktoré trvajú snáď celé mesiace, sa deň za dňom menili na tie
najúžasnejšie chvíľky s veľkou hŕbou nových priateľov, nových zážitkov,
poznatkov, skúseností. A vtedy si človek uvedomí, že už má pred sebou len
zopár dní, ktoré si chce užiť naplno. S týmto pocitom odchádza z tela strach
povedať niečo, pokúsiť sa o vtip v cudzom jazyku, využiť každú chvíľu na to,
aby utkvela v neskúsenej hlavičke čo najdlhšie... A zrazu prichádza fakt: JE KONIEC.... A najväčší paradox na tom je, že
človek si túto myšlienku nechce pripustiť ani za svet! A načo? Prečo by mal byť
práve v tejto chvíli frustrovaný? Prečo by mal myslieť na to, že ľudí, ktorých si
za ten krátky čas tak obľúbil, už možno nikdy v živote neuvidí? 0dchádza
s úsmevom, s množstvom nových ďakovných nemeckých slovíčok a stále s predstavou, že možno raz, opäť spolu, opäť v tej krajine, opäť spomienky
premenené na realitu. V tejto chvíli, už pár týždňov po tom dokonalom zážitku môžem povedať, že všetky krásne spomienky utkvejú v hlave ešte
poriadny kus života. A vtipné na tom je, že si až teraz začíname poriadne
uvedomovať, že sa to naozaj pre tento rok skončilo......
.....Celý tento projekt bol zrealizovaný vďaka finančnej podpore Európskeho sociálneho fondu.
Juliána Tvardziková
predsedníčka žiackej rady
OA Bardejov
|
|
|
|
|
|
|
|
|